Bitka pri Trenčíne vo svetle starých máp a terénneho výskumu (vybrané aspekty)
Peter Chrastina
Úvod
Bitka pri Trenčíne je pretkaná, menami, udalosťami, ale najmä obrovskou tragédiou bezmennej masy padlých a zranených. Kým hodnotenie kuruckej i cisárskej armády v tomto strete je pomerne spoľahlivo spracované, vojenskogeografická charakteristika operačného priestoru je torzovitá. Väčšina historikov totiž vychádzala z memoárov F. Rákociho II., J. Ottlyka a ďalších, ktorí svoje zážitky spracovali niekoľko rokov po tejto udalosti.
Subjektívny prístup autora historickej správy ku skutočnosti je nepopierateľný. Sú však udalosti ním zaznamenané iba nerealistickou súčasťou štandardizovaného rétorického modelu z 18. storočia, alebo odzrkadľujú skutočnú realitu? Vo svojich pamätiach analisti z prostredia kuruckých (i cisárskych) elít viaceré fakty o krajine medzi Trenčianskou Turnou, Mníchovou Lehotou a Soblahovom neuvádzajú, príp. ich opis bojiska obsahuje viacero „bielych“ miest. Na druhej strane nimi uvádzané fakty dodnes preberajú bádatelia zaoberajúci sa otázkou posledného stavovského povstania v Uhorsku.
Predložená interpretácia (vybraných) vojenskogeografických aspektov bitky pri Trenčíne vychádza z analýzy miestnej krajiny podľa máp I. vojenského mapovania z r. 1782/84 a výsledkov terénneho výskumu, ktoré porovnávam so sekundárnymi literárnymi zdrojmi. Aj týmto spôsobom chcem vydať svedectvo o pohnutej dobe začiatku 18. storočia a posunúť tak odkaz vzácnej i ťažkej histórie ďalej do budúcnosti... .
Vymedzenie územia a jeho rámcová vojenskogeografická charakteristika
Bojisko bitky pri Trenčíne má tvar nepravidelného trojuholníka, ktorého vrcholy predstavujú obce Mníchova Lehota (V),1 Trenčianska Turná (Z) a Soblahov (S). Operačný priestor cisárskej a kuruckej armády však zasahoval širšie okolie; išlo o priestor vymedzený Rozvadzami, Sedličnou, Veľkými Bierovcami a Belou (mapa 1). Z hľadiska krajinných jednotiek ide o územie Trenčianskej kotliny, ktorá je súčasťou Považského podolia. V skúmanom území figurujú dva kontrastné typy georeliéfu: fluviálna rovina a kotlinová pahorkatina.
Fluviálna rovina zaberá Z okraj riešeného územia s nadmorskou výškou okolo 200 m. Jej terén je plochý, pokrývajú ho fluvizeme (nivné pôdy) a čiernice. V blízkosti koryta Váhu, resp. jeho ramien a ľavostranných prítokov (odvodňujú kotlinovú pahorkatinu) rástli na začiatku 18. storočia zvyšky mäkkého luhu asoc. Salici-Populetum.
Vzhľadom na rovinatý charakter má táto časť skúmaného územia vhodné predpoklady na vedenie vojenských operácií. Prehľadnosť miestnej krajiny je veľmi dobrá, avšak bez možnosti krytia jednotiek strednej a väčšej veľkosti. V prípade rozmiestnenia vojska mimo intravilánu vidieckych sídiel, príp. vo väčšej vzdialenosti od vodných tokov vyššieho rádu sú jeho krídelné jednotky vystavené riziku bočného úderu; reálnym nebezpečím je i možnosť obchvatu celej armády. V prípade rozmiestnenia hliadok na výbežkoch pahorkatiny, príp. na náplavových kužeľoch Sedličnianskeho a Soblahovského potoka je pohyb nepriateľa na ľavobreží Váhu v priestore Rozvadze – Trenčín ľahko kontrolovateľný.2 Potenciálnu hrozbu pre táborenie a stálu prítomnosť vojenských jednotiek v tomto priestore predstavujú vážske povodne v jarných mesiacoch (marec – máj).
Mapa 1. Operačný priestor zúčastnených strán na mape I. vojenského mapovania z r. 1782/84. Vlastné bojisko zaberalo priestor medzi Trenčianskou Turnou (1), Mníchovou Lehotou (2) a Soblahovom (3), pričom jeho centrum tvorila osada Hámry (4). Bezmenné ľavostranné prítoky Turnianskeho potoka (ozn. modrou čiarou) komplikovali bočné presuny kuruckých jednotiek na svahoch a v úvalinách pahorkatiny. Tzv. Hámorský les (v jeho blízkosti sa nachádzal Rákociho štáb) zastupuje ostrovček dubohrabín asoc. Galio-Carpinetum (v krúžku) JV od rovnomennej osady. Táto lokalita s nadmorskou výškou cca 270 m dominuje okoliu, kým pozície cisárskych vojsk na protiľahlom chrbte pahorkatiny sa nachádzali vo výške okolo 250 m n.m. Symbol kanóna napravo od Hámorského lesa, v lokalite Pilcové pri Mníchovej Lehote boli kanóny La Motteho (ozn. symbolom kanóna). Odtiaľto mohli kuruci ostreľovať centrálny úsek bojiska (hlavne jeho V časť), príp. podporovať manévre pravého krídla pod velením Pekriho. Hrádza bývalého mestského rybníka (zelená) pretína Hukov potok (ozn. červenou čiarou) V od Hámrov. Zelená šípka ukazuje smer útoku kuruckej jazdy, červené šípky protiútok Pálfiho. Autori: Olah, B. – Chrastina, P. (2009) na podklade máp I. vojenského mapovania z r. 1782/84 ©Österreichisches Staatsarchiv Viedeň.
V kotlinovej pahorkatine sa odohrala najpodstatnejšia časť konfrontácie medzi kurucmi a cisárskym vojskom. Miestnu krajinu charakterizuje pahorkatinový georeliéf. Svahy s rôznou dĺžkou majú sklon 3 až 7o, max. 12o. Chrbty kotlinovej pahorkatiny dosahujú nadmorskú výšku 230 – 280 m. Najnižšie tvary georeliéfu tvoria úvaliny (dellen) a úvalinové doliny. Tieto korytovité zníženiny majú dĺžku i niekoľko km. Pretekajú ich Turniansky a Hukov potok, ktorý SV od Hámrov pretína hrádzu mestského rybníka z konca 16. storočia. Okrem stálych vodných tokov pahorkatinu odvodňujú bezmenné stružky, ktoré na svahoch a dnách úvalín vyerodovali rôzne hlboké výmole. Agrárne využitie tohto priestoru podmienilo jeho odlesnenie v priebehu 14. storočia.3 V r. 1708 pôvodnú vegetáciu zrejme zastupoval iba ostrovček dubohrabín asoc. Galio-Carpinetum JV od Hámrov (mapa 1).
Oproti fluviálnej rovine je kotlinová pahorkatina menej vhodná na vedenie vojenských operácií. Dynamika terénu miestnej krajiny totiž spôsobuje jej nižšiu prehľadnosť (bližšie napr. Dangl (1984, s. 162, 1997, s. 214, 2005, s. 214, Kulašík, 1985, Pozdišovský, 1968). Včasný výber a zaujatie pozícií na svahoch a chrbtoch JV okraja kotlinovej pahorkatiny s výškou okolo 250 – 270 m n.m. (oproti max. 250 m n.m. na pozíciách cisárskej armády) však dávali povstalcom výhodu optimálneho výhľadu na bojisko. Aj prípadné rozmiestnenie jednotiek na odvrátených sklonoch pahorkatiny mohli kuruci využiť vo svoj prospech na oklamanie nepriateľa.
Na druhej strane prekážku pre útoky jazdectva a manévre pechoty bojujúcej v línii predstavoval Turniansky a Hukov potok, ktoré oddeľovali postavenie oboch armád. Bočné presuny jednotiek povstalcov naviac sťažoval aj systém výmoľov lemujúcich ľavostranné prítoky Turnianskeho potoka. Lesy na príkrych svahoch Strážovských vrchov a Považského Inovca zasa znemožňovali úder cisárskeho jazdectva do tyla Rákociho armády (mapa 1).
Bitka pri Trenčíne vo svetle starých máp a terénneho výskumu (vybrané aspekty)
Vojenskohistorická stránka bitky pri Trenčíne je dobre zdokumentovaná (pozri napr. štúdie Dangla, 1997, 2005, 2008 a i.). Na druhej strane vojenskogeografická charakteristika predmetného operačného priestoru je torzovitá, od čoho sa odvíja rad diskutovateľných tém.4 Z tohto dôvodu sa v príspevku sústredím na:
▪ objasnenie otázky rozmiestnenia pechoty v bojovej zostave kurucov podľa autobiografie J. Ottlyka;
▪ problém zrážky kuruckej jazdy s ľavým krídlom cisárskej armády pri Soblahove v zmysle štúdií Dangla (1984, 1997, 2005 a 2008).
Vyššie uvedenú databázu konfrontujem s literatúrou, starými mapami z r. 1782/84 (vrátane 3D modelu územia) a výsledkami terénneho výskumu.
Rozmiestnenie pechoty v bojovej zostave kurucov
Podľa Dangla (1997, s. 67) disponoval Rákoci zhruba 8 000 pešiakmi. Informácie J. Ottlyka (in Kónya, 2008, s. 144) a údaje Dangla (1984, s. 162, 2008, s. 109) o rozmiestnení kuruckej pechoty v bojovej zostave povstalcov sú strohé, napriek tomu umožňujú rámcovú rekonštrukciu.
J. Ottlyk (in Kónya, 2008, s. 144) o pechote píše: „Naše vojsko tiež vyslali na ten kopec nad Hámorským lesom. ...pechotu oddelili od jazdy, jednu jej časť nechali v údolí, druhú časť odviedli k lesu a tretiu k hámorskému lesu. ...(palácový pluk)...stál v hámorskom lese.“
Z tejto state vyplýva, že kurucké velenie rozdelilo pechotu na tri časti. Dangl (1997, s. 67, 2008, s. 109) však uvádza dve pozície obsadené pešiakmi; okrem pravého krídla (pod velením Pekriho) sa zvyšok peších plukov mal nachádzať „v ťažko prehľadnom teréne, cez ktorý sa tiahli priekopy, ktoré sťažovali útok jazdectva.“
3D model územia ukazuje približné rozmiestnenie pechoty podľa Ottlyka. Z tvrdenia Rákociho dvormajstra vyplýva, že hlavná sila pechoty (1) obsadila pozície v strede kuruckej línie;5 palácový pluk J. Sentivániho stál v tzv. hámorskom lese6 alebo v jeho blízkosti neďaleko Rákociho štábu7 (obrázok 1). Zvyšok pešiakov (2) sa zrejme nachádzal na dne úvalinovej doliny Turnianskeho potoka JV od Hámrov pretože – ako píše Ottlyk (in Kónya, 2008, s. 144) „...časť nechali v údolí...“; pravdepodobne tieto dve skupiny spája Dangl (2008, s. 109) do jedného celku. Rekonštruovaná situácia naznačuje, že nielen jazdectvo, ale i pechota tvorila dôležitú zložku kuruckého stredu. Naviac, pešie pluky rozmiestnené na dne úvalinovej doliny Turnianskeho potoka nemohol cisársky prieskum zo svojich pozícií identifikovať (obrázok 2).
3D model skúmaného územia. Bojová zostava kurucov (vľavo) i cisárskych sa rozkladala na chrbtoch kotlinovej pahorkatiny s výhľadom na bitevné pole. Postavenie povstalcov bolo výhodnejšie, prevyšovalo pozície Heisterovej armády o relatívne 20 až 30 m. Rekonštruované postavenie kuruckej pechoty označujú štvorčeky s poradovým číslom 1 až 3. Rákociho pešie pluky v úvalinovej doline Turnianskeho potoka (č. 3) nemohol prieskum nepriateľa identifikovať a ich prítomnosť na bojisku zrejme zostala skrytá až do kontaktu s útočiacou cisárskou jazdou. Hrádza bývalého mestského rybníka (zelená) pretína Hukov potok V od Hámrov. Autori: Olah, B. – Chrastina, P. (2009) na podklade máp I. vojenského mapovania z r. 1782/84 ©Österreichisches Staatsarchiv Viedeň.
Problémom centrálneho úseku bojiska je „ťažko prehľadný terén, cez ktorý sa tiahli priekopy...“ (Dangl, 2008, s. 109). Vzhľadom na menšiu prehľadnosť územia mala byť táto vlastnosť miestnej krajiny zahrnutá do operačnej prípravy a plánovania ozbrojenej konfrontácie, čo však veliteľský zbor povstalcov zrejme nezvládol.8 Systém priekop, resp. „priekopami a kríkmi prerušovaný terén...“ (Dangl, 1997, s. 67, 2005, s. 214) mapa 1 ani 3D model územia neukazujú. Vzhľadom na skutočnosť, že išlo o agrárne využívanú časť Trenčianskej kotliny s poľami, lúkami a pasienkami (Chrastina, 2009, s. 171) údajné priekopy môže zastupovať systém výmoľov (bližšie Stankoviansky, 2003, s. 53-64). Aj keď väčšina týchto štruktúr bola zahladená v období kolektivizácie, časť výmoľov dodnes deniveluje svahy, úvaliny a úvalinové doliny ľavostranných prítokov Turnianskeho potoka. Na základe vyššie uvedeného teda stotožňujem výmole porastené náletom s kríkmi porastenými priekopami (pozri napr. Dangl, 2008, s. 109), ktoré rozdeľovali kurucké línie na niekoľko častí. Ich prítomnosť v miestnej krajine ovplyvnila aj scenár bitky pri Trenčíne, čo potvrdzuje pád Rákociho koňa a zranenie kuruckého veliteľa, ku ktorému došlo „...pri preskakovaní priekopy...“ (Dangl, 1984, s. 163).
Obrázok 1. Hámorský les stotožňujem s lokalitou Nadalky. V týchto miestach sa pravdepodobne nachádzal Rákociho štáb. Lokalitu charakterizuje dobrý výhľad na bojisko; nadmorská výška Hámorského lesa umožňovala neustály prehľad o pohyboch cisárskych jednotiek na horizonte. Autor: Chrastina, P. (13.6.2009)
Obrázok 2. Pohľad z cisárskych pozícií na pravé krídlo (lokalita Pilcové) a stred kuruckej línie (lokalita Nadalky/Hámorský les?). Stromoradia pozdĺž Hukovho (vpredu) a Turnianskeho potoka (vzadu) sťažujú prehľadnosť miestnej krajiny. V r. 1708 však tieto pásy lužnej vegetácie pravdepodobne neexistovali (pozri mapu 1). Z obrázka vidno výhodnú pozíciu pravej a centrálnej časti bojovej zostavy kurucov, ktorá prevyšovala postavenie nepriateľa relatívne o 20 až 30 m. V prípade rozmiestnenia peších Rákociho plukov do doliny Turnianskeho potoka blízko Hámrov (alebo priamo v intraviláne osady?), boli tieto akiste nepríjemným prekvapením pre čelo útočiacich jednotiek. Autor: Chrastina, P. (13.6.2009)
Línie kuruckej pechoty na pravom krídle (3) boli pravdepodobne rozmiestnené v lokalite Pilcové, napravo od kanónov La Motteho (mapa 1, 3D model). Vzdialenosť tejto pozície od zalesneného okraja Strážovských vrchov je v súčasnosti okolo 500 m, pričom v r. 1708 mohla byť aj menšia, čo rámcovo zodpovedá správe Ottlyka (in Kónya, 2008, s. 144) o tom, že jej „druhú časť odviedli k lesu...“ Blízky les a príkre sklony horskej obruby kotlinovej pahorkatiny znemožňovali útok cisárskej jazdy do tyla kurucov. Na druhej strane – napriek nadmorskej výške predmetnej lokality (250 – 270 m), výhľad na pozície cisárskych vojsk čiastočne zakrýval sprašový chrbát na horizonte s výškou 260 m n.m.9 (obrázok 3). Bezmenný pravostranný prítok Turnianskeho potoka pred líniami povstalcov zasa prekážal pri manévrovaní pechoty i jazdy.
Zrážka kuruckej jazdy s ľavým krídlom cisárskej armády pri Soblahove
Kľúčový moment bitky pri Trenčíne predstavuje zrážka Pekriho (Ebeckého) jazdy s ľavým krídlom cisárskej armády pri Soblahove. O manévri kurucov, ktorého cieľom bolo zaútočiť do tyla Pálfiho jednotiek Dangl (1984, s. 162, 2008, s. 215) píše: „...svojich jazdcov začal viesť cez úzky, rozpadávajúci sa násyp medzi dvoma rybníkmi pri Soblahove.“
Obrázok 3. Kurucká pechota na pravom krídle bola potenciálne rozmiestnená v lokalite Pilcové na SV okraji dnešného intravilánu Mníchovej Lehoty. Výhľad na ľavé krídlo cisárskych vojsk (žltá prerušovaná čiara) však čiastočne zakrýval sprašový chrbát pahorkatiny (červená prerušovaná čiara). Potenciálne
v týchto miestach došlo k osudnému stretnutiu Srbov v službách cisára a plukom Š. Ebeckého. Bledomodrá čiara kopíruje pravostranný prítok Turnianskeho potoka, ktorý sťažoval manévre Pekriho jazdy i pechoty. Autor: Chrastina, P. (13.6.2009)
Existenciu dvoch rybníkov (Dangl, 1997, s. 67, 2005, s. 215), resp. jazier (Dangl, 1984, s. 162) vyvracajú písomné správy z poslednej tretiny 16. storočia. V r. 1577/79 totiž anabaptisti vybudovali mestský rybník JV od Trenčína (Horváth, 1985). Vznikol v strednej časti povodia Hukovho potoka prehradením úvalinovej doliny sypanou hrádzou (obrázok 4). Jej rozmery sú aj dnes impozantné: dĺžka zhruba 400 m, v centrálnej – najviac namáhanej časti bola päta hrádze široká asi 50 m, pričom jej koruna siahala do výšky 9 m. Nízke príjmy z predaja rýb viedli v prvej tretine 17. storočia k premene tohto prírodno-technického systému na polia (Horváth, 1993).
Obrázok 4. Sypaná hrádza bývalého mestského rybníka V od Hámrov. Hukov potok pretína teleso hrádze porastené náletom na dve časti. Na obrázku je pohľad na jej J časť, ktorá má dĺžku okolo 200 m. Autor: Chrastina, P. (13.6.2009)
Na mape I. vojenského mapovania z r. 1782/84 mohutná hrádza nefiguruje a na jej mieste sú zakreslené polia (mapa 1). Napriek tomu „úzky, rozpadávajúci sa násyp“ (Dangl, 2008, s. 215) stotožňujem s predmetnou štruktúrou. Zároveň predpokladám, že hrádzu v r. 1708 nepokrýval nálet, ktorý by teleso hrádze stabilizoval, pretože inak by sa nerozpadávala. V prípade pokrytia hrádze hustými krovinami a stromami – tak ako je tomu v súčasnosti je vylúčený prístup i akýkoľvek pohyb pre človeka, príp. jazdca.
V miestach, kde hrádzu pretína Hukov potok je táto prerušená v dĺžke okolo 8 až 10 m. Pravdepodobne je to dielo erózie potoka, pričom vzdialenosť eróziou narušených okrajov hrádze mohla byť na začiatku 18. storočia menšia. Každopádne táto medzera znemožňovala prechod kuruckého jazdectva, resp. ho robila riskantným aj v prípade prekrytia doskami.
Podceniac operačnú prípravu, vyššie uvedené fenomény georeliéfu miestnej krajiny Pekriho štáb neodhalil.10 Až po upozornení Š. Ebeckého pôvodný rozkaz o postupe jazdy po hrádzi rybníka vystriedal druhý, ktorý útok zastavil. Zmätok v radoch kurucov využil J. Pálfi, ktorý podľa Ottlyka (in Kónya, 2008, s. 144) zaútočil na nerozvinuté „...vojsko Š. Ebeckého...“, ktoré predtým chcelo „...zahnať útočiacich Srbov a potom sa opäť zoradiť do línií.“
Takmer s istotou možno povedať, že J. Pálfi postup alebo presnejšie útok cisárskej jazdy nesmeroval na hrádzu rybníka, kde by bol neúčinný (a v podstate by sa tým zopakoval taktický omyl Pekriho). Po prekročení koryta Hukovho potoka lemovanom vlhkými lúkami cisárske jednotky postupovali po oráčinách až na vrchol sprašového chrbta s nadmorskou výškou 260 m (obrázok 3). Tuná sa Pálfiho jazda stretla s kuruckou, ktorá prvý nápor odrazila (Dangl, 1997, s. 67), avšak po opätovnom sformovaní srbských eskadrón „...sa nerozvinuté a spola ustupujúce Pekriho jazdectvo dalo na útek“, čo v podstate rozhodlo o osude celej bitky.
Záver
Článok za základe analýzy miestnej krajiny podľa starých máp, výsledkov terénneho výskumu a ich komparácie so sekundárnymi literárnymi zdrojmi načrtáva niektoré vojenskogeografické aspekty bitky pri Trenčíne. Mojou ambíciou nebola (a ani nemohla byť – napr. vzhľadom k diskutabilnej objektivite prameňov personálneho charakteru) komplexná interpretácia riešených problémov. Práve naopak, na základe publikovaných výstupov (máp, literatúry) a štúdia záujmového územia poukazujem na zložitosť skúmanej problematiky.
Výskum (a diskusia) v tejto oblasti nie je ukončený; príspevok predstavuje iba jeden z možných prístupov v zmysle jeho doplnenia o ďalšie otázky vzťahujúce sa na priebeh bitky pri Trenčíne s využitím primárnych prameňov, príp. literatúry publikovanej doma i v zahraničí.
Poznámky:
1 Na označovanie svetových strán používam skratky (V – východ, Z – západ, JV – juhovýchod atď.).
2 Táto skutočnosť pravdepodobne neunikla M. Berčénimu, keď zanechal jednotku kurucov pod velením U. Celdera pri Rozvadzoch, aby strážila komunikáciu do Trenčína a včas upozornila hlavné sily povstalcov na príchod cisárskeho vojska (Dangl, 2008, s. 109).
3 Súvislý lesný porast sa zachoval iba na úpätí Považského Inovca a Strážovských vrchov s väčším sklonom a kyslými pôdami.
4 Príkladom je dielo J. Ottlyka, ktorý viaceré fakty o krajine medzi Mníchovou Lehotou, Trenčianskou Turnou a Soblahovom neuvádza a jeho opis reálnej situácie obsahuje viacero „bielych“ miest.
5 V strede bojovej zostavy kurucov Dangl (1997, s. 67) uvádza iba nemecké jazdectvo, konkrétne nemeckých a poľských karabinierov.
6 Tzv. hámorský les stotožňujem s lokalitou Nadalky vo výške 275 m n.m.
7 V Rákociho štábe (a zrejme v neveľkej vzdialenosti od pozícií palácového pluku pechoty) sa nachádzal aj J. Ottlyk, ktorý opísal „psovské správanie“ – t.j. zbabelosť a útek J. Sentivániho z bojiska.
8 na rozdiel od vojenských schopností J. Pálfiho a S. Heistera, ktorí plne využili živelnosť a slabú disciplínu svojho protivníka
9 Išlo o vyvýšený okraj úvalinovej doliny Hukovho potoka, ktorú pretínala hrádza bývalého mestského rybníka zo 16. storočia.
10 Domnievam sa, že aj Š. Ebecký rozpoznal závažnosť situácie až priamo na mieste počas kuruckého útoku.
Štúdia je súčasťou riešenia projektov č. 1/0759/08 (Synergia krajiny a využitie stredodunajskej zeme od dávnoveku) a č. 1/0026/08 (Vývoj využitia krajiny a jeho vzťah ku zložkám krajinnoekologického komplexu), podporovaných grantovou agentúrou VEGA.
Literatúra
Dangl, V. 1984. Bitky a bojiská : Od Vogastisburgu po Lamač. 1. vyd. Bratislava : Mladé letá, 1984. 253 s.
Dangl, V. 1997. Bitka pri Smoleniciach v r. 1704 a pri Trenčíne v r. 1708. In: SAmO, roč. 5, 1997, č. 1, s. 65-69
Dangl, V. 2005. Bitky a bojiská v našich dejinách : Od Samovej ríše po vznik stálej armády. 1. vyd. Bratislava : Perfekt, 2005. 243 s. ISBN 80-8046-310-7
Dangl, V. 2008. Bitka pri Trenčianskej Turnej a otázky kuruckého vojenstva. In: Neďaleko od Trenčína : Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Segeš, V. – Šeďová, B. eds. Trenčianska Turná : OcÚ; Bratislava : VHÚ, 2008, s. 103-118. ISBN 978-80-969375-4-7
Horváth, P. 1985. Novšie údaje o pobyte českej pobelohorskej emigrácie v Trenčíne a na okolí. In: Šišmiš, M. (ed.). Trenčín : remeslá, tlačiarne, architektúra. Bratislava : Alfa, 1985, s. 164-188.
Horváth, P. 1993. Trenčín v období novoveku. In: Šišmiš, M. (ed.). Trenčín : Vlastivedná monografia 1. Bratislava : Alfa, 1993, s. 73-127. ISBN 80-05-01114-8
Chrastina, P. 2009. Vývoj využívania krajiny Trenčianskej kotliny a jej horskej obruby. 1. vyd. Nitra : FF UKF, 2009. 285 s. ISBN 978-80-8094-450-6
Kónya, P. 2008. Generál Juraj Ottlyk v čase po trenčianskej bitke. In: Neďaleko od Trenčína : Pamätnica k 300. výročiu bitky pri Trenčianskej Turnej. Segeš, V. – Šeďová, B. eds. Trenčianska Turná : OcÚ; Bratislava : VHÚ, 2008, s. 142-162. ISBN 978-80-969375-4-7
Kulašík, K. 1985. Veľké bitky v slovenskej histórii : Pri Trenčíne 3. augusta 1708. In: Střelecká revue, roč. 16, 1985, č. 11, s. 32.
Pozdišovský, Š. 1968. Bitka pri Trenčíne – koniec kuruckej slávy. In: Trenčianske Noviny, roč. 9, 1968, č. 32, s. 3.
Stankoviansky, M. 2003. Geomorfologická odozva environmentálnych zmien na území Myjavskej pahorkatiny. 1. vyd. Bratislava : UK, 2003. 152 s. ISBN 80-223-1784-5