Ján Lipský – život vojenského kartografa zo Sedličnej
Peter Chrastina
Z rakúskeho pohľadu je bitka u Slavkova pretkaná, menami, udalosťami, ale najmä obrovskou tragédiou bezmennej masy padlých. V zozname dôstojníkov zranených 2.12. 1805 figuruje i Ján Lipský zo Sedličnej. Je zaujímavé, že išlo o človeka, ktorý popri kariére vojaka vynikol predovšetkým ako kartograf. Nasledujúce riadky približujú osudy tejto osobnosti, ktorá až do svojho penzionovania nosila husársku uniformu. Aj týmto spôsobom vydávame svedectvo o pohnutej dobe na prelome 18. sa 19. storočia, pričom sa snažíme posunúť odkaz vzácnej i ťažkej histórie ďalej do budúcnosti...
|
|
|---|
Jedným z najvýznamnejších kartografov v Uhorsku vôbec bol Ján Lipský. Narodil sa v prvom manželstve Imricha Lipského s Barborou, rod. Pettenyovou dňa 10.4. 1766 v Sedličnej (dnes súčasť Trenčianskych Stankoviec, okr. Trenčín). Jeho predkovia prišli do Uhorska ako pobelohorskí exulanti z Nemeckého (dnes Havlíčkovho) Brodu; v prameňoch z roku 1642 sa spomína trenčiansky richtár Daniel Lipský. Roku 1649 ho Ferdinand III. povýšil do šľachtického stavu, čo odráža erb s vyobrazením kmeňa zlomenej (spílenej?) lipy, po stranách s dvoma ratolesťami (na obr. dole).
D. Lipský a jeho potomkovia postupne získali značný majetok. Roku 1688 rodina Lipských vlastnila pôdu a nehnuteľnosti v Prazdnovciach pri Topoľčanoch, Sedličnej i Nozdrkovciach pri Trenčíne.
Rodičia J. Lipského mali okrem už spomínaného Jána tiež syna Františka (zomrel ako maloletý) dcéru Magdalénu i ďalšieho syna Alexandra, ktorý padol roku 1797 v boji proti Francúzom na talianskom fronte (ako husár?).
Hoci bol evanjelikom pokrstili ho v rím. kat. kostole v Trenčianskej Turnej (krstní rodičia zemania Andrej Dubnický s manželkou). Záznam tohto druhu nie je v sledovanom období ničím mimoriadnym – až do vyhlásenia tolerančného patentu (1781) sa deti nekatolíkov zapisovali do katolíckych matrík.
J. Lipský bol nadaným poslucháčom a matematika spolu s fyzikou patrili k jeho záľubám. Základné vzdelanie dostal doma. Roku 1766 začal navštevovať kalvínsku školu v Lučenci, v nasledujúcom školskom roku (1767) chodil k piaristom v Trenčíne a v roku 1779/82 bol žiakom evanjelického lýcea v Bratislave. V súlade s vtedajším zvyklosťami šľachty mu otec určil vojenské povolanie – po skončení štúdia v Bratislave odchádza Lipský na vojenskú akadémiu vo Viedenskom Novom Meste. Tu sa prejavil jeho záujem o prírodné vedy, ale až na intervenciu rektora lýcea J. J. Strečka bol roku 1783 prijatý ako dobrovoľný kadet do vojenskej kartografickej komisie, ktorá realizovala zememeračské práce v rámci I. vojenského mapovania Rakúsko-Uhorska. Komisiu viedol barón A. von Neu (1731 – 1803). V tom istom roku prijal Lipského do svojho pluku vicemaršál barón M. von Graeven. Zároveň po skončení štúdií na vojenskej akadémii sa Lipský stáva dragúnskym rytmajstrom.
Roku 1785 sa práce na I. vojenskom mapovaní skončili a vojenská kartografická komisia bola rozpustená. V husárskom pluku baróna Graevena však Lipský z podnetu plukovníka R. von Otta prednáša mladším dôstojníkom a ostatným kadetom praktickú geometriu, najmä zhotovovanie terénnych náčrtov a základy vojenského kreslenia vôbec.
Osobné problémy sa nevyhýbali ani J. Lipskému. Okolo roku 1785 sa v dôsledku bližšie neurčenej skutočnosti dostal do sporu s istým dôstojníkom. Výsledkom bol súboj, pri ktorom bol Lipský zranený, avšak jeho protivníka prepustili z armády so stratou cti.
Ešte v roku 1785 nariadil Jozef II. (1780 – 1790) katastrálne mapovanie vo všetkých krajinách habsburskej koruny. Na základe príkazu cisára od peších, jazdeckých a delostreleckých plukov odvelili asi 750 dôstojníkov, kadetov a poddôstojníkov, ktorí mali skúsenosti s praktickým mapovaním v predchádzajúcom období; bola obnovená činnosť vojenskej kartografickej komisie pod vedením plukovníka A. von Neua. Nariadenie panovníka sa vzťahovalo i na Lipského. Odvelili ho do Pešti s dennými diétami 2 zlaté. Po dvoch rokoch (1787) však vypukla vojna s Tureckom a prácu komisie prerušili. Od roku 1787 do roku 1781 Lipský so svojim plukom bojuje proti Osmanom v Bosne, v Slavónsku (región v Chorvátsku), vo Valašsku (centrálne Rumunsko) a v Banáte (územie na rozhraní Maďarska, Rumunska a Srbska). Nakoniec pod vedením maršála E. G. Loudona (1717 – 1790) sa zúčastnil i bojov v Chorvátsku.
|
|---|
J. Lipský bol predovšetkým vojak, ale oveľa väčší význam mala jeho kartografická činnosť. Kartografia však bola iba jeho osobnou záľubou, hoci dlhšie pracoval vo vojenskej kartografickej komisii. Toto konštatovanie sa opiera o vybrané state z jeho životopisu Memoriale. V ňom Lipský uvádza predovšetkým svoju vojenskú kariéru, o svojej záľube (kartografii) sa zmieňuje iba okrajovo, akoby mimochodom.
Najvýznamnejšou kartografickou prácou Lipského je mapa Uhorska, prvé mapové dielo tejto krajiny zostavené už skutočne na vedeckých základoch. Pri jej tvorbe autor čerpal nielen z poznatkov iných, ale venoval veľa času na vedeckú prípravu svojej mapy.
Jozef II. krátko pred svojou smrťou odvolal temer všetky svoje reformy. Po jeho smrti, na viacerých miestach verejne spálili všetky výsledky katastrálneho mapovania. Po podpísaní mieru v Svistove roku 1791 sa preto vojenská kartografická komisia neobnovila. Spolu so svojim plukom trávi Lipský určitý čas v mierových posádkach v Haliči (región v záp. časti Ukrajiny a v juhových. Poľsku) a v Bukovine (územie na rozhraní Rumunska a Ukrajiny). Roku 1791 bol v Sadgore pri Černovcoch, roku 1792 v Sniatyne a roku 1793 v Zborove neďaleko Tarnopoľa. Voľné chvíle vypĺňal štúdiom a zbieraním podkladov pre vypracovanie zamýšľanej mapy Uhorska. Avšak už v apríli 1792 bojuje proti revolučnému Francúzsku vo vojne, vyhlásenej cisárom Františkom II. (1792 – 1835).
Roku 1793 odvelili J. Lipského do nemeckého Bádenska k pluku baróna S. Vécseyho (1793 – 1802). S. Vécsey si ho obľúbil a ponúkol mu funkciu svojho pobočníka. Dokonca ho mimoriadne povýšil. V testamente mu odkázal takmer celý svoj majetok a svojho vlastného syna vydedil. Lipský však takúto poctu neprijal a dokonca sa mu podarilo veliteľa presvedčiť o zmene závetu.
Pri Vécseyho pluku sa Lipský znova stretáva s A. von Neuom, t. č. generálom. Keď podpísali v Campo Formio mier medzi Rakúskom a Francúzskom (1797), odvelili Lipského na priamy príkaz armádneho veliteľa arcikniežaťa Karola (- 1847) do Pešti. V tom čase J. Lipský intenzívne pracoval na svojom mapovom diele, ktoré dostávalo čoraz jasnejšie kontúry. Roku 1805 opäť vypukla vojna s Francúzskom. V hodnosti majora sikulského (maď. szekelského) husárskeho pluku sa zúčasnil bitky pri Slavkove, kde v spolupráci s ruskými oddielmi generála kniežaťa P. I. Bagrationa (1765 – 1812) operoval na pravom krídle spojencov. Počas bitky bol zranený.
Schopnosti J. Lipského neunikli pozornosti generálmajora baróna Frimonta. V roku 1807 bol preložený k jeho husárskemu pluku a poverený založením a vedením vojenskej školy pre kadetov a mladých dôstojníkov. Lipský sa k tejto úlohe postavil zodpovedne výsledkom čoho bolo vypracovanie veľmi podrobných učebných osnov.
Roku 1809 bojuje Lipský opäť proti Francúzom v Taliansku. Tu ho zastihol príkaz štátneho ministra kancelára grófa von Stadiona, ktorý ho oprávňoval k vyhľadávaniu vhodných priestorov pre jednu armádu v regióne rakúskeho Štajerska, Korutánska a v Kraňsku. Podobná práca bola vhodná iba pre topografa veľkého formátu a ním Lipský nepochybne bol. Po splnení tejto úlohy vedie opevňovacie práce v Rábe.
Dňa 1.1.1813 požiadal plukovník Lipský o penzionovanie. Uviedol síce zdravotné dôvody, ale pravdepodobne hlavnú úlohu pri jeho rozhodovaní zohrala jeho príslušnosť k slobodomurárom. Na dôchodku sa Lipský istý čas liečil vo viacerých kúpeľoch, až sa napokon vrátil k ešte žijúcemu otcovi do Práznoviec. Neskôr odchádza do rodnej Sedličnej, kde 2.5.1826 zomiera. Jeho smrť znamenala aj koniec rodu Lipských na Považí, ktorý vymrel po meči.
Ako príslušník slobodomurárskej lóže nechcel byť pochovaný na miestnom cintoríne, a preto ho podľa jeho testamentu pochovali v záhrade, patriacej k Lipských kúrii (bola asanovaná a na jej mieste postavili viacpodlažnú bytovku). Na základe vlastnej žiadosti mal cirkevný pohreb: podľa zachovaných písomných prameňov usudzujeme, že ho pochovával malostankovský ev. farár A. Podhradský, trpiaci na zrakovú chorobu a trenčiansky farár a rektor S. Doležal. V zmysle závetu prvý kňaz obdržal 31 zlatých, druhý dostal 24 zlatých. Lipský nezabudol ani na zvonára zo Sedličnej – odkázal mu 4 zlaté. Zaujímavou je skutočnosť, že v súlade s poslednou vôľou zosnulého bol v smútočnom sprievode okrem najbližšej rodiny prítomný len jeden poddôstojník.
Hrob J. Lipského je v neutešenom stave. Pôvodne sa nachádzal na umelo navŕšenej mohyle medzi dvoma starými lipami a pokrývala ho jednoduchá kamenná doska. V súčasnosti sa nad ním týči betónový poloblúk s bustou (dala ho zhotoviť Slovenská spoločnosť geodetov a kartografov); na kamennej platni pokrývajúcej hrob vojenského kartografa je pripevnená kovová doska s menom a vročením jeho narodenia a úmrtia (obr. vľavo).
J. Lipský sa neoženil. Viazalo ho však citové puto s istou jeho ctiteľkou, o čom svedčí zachovaná nemecká korešpondencia z roku 1812 – 1813 napísaná v maďarskom Szazvarosi. Aj vzhľadom k tomu, že nezanechal zákonitých dedičov sa z jeho pozostalosti zachovalo iba torzo. Mal veľkú knižnicu so zbierkou máp (na tejto časti majetku mu najviac záležalo), zbierku zbraní, porcelánu a iné. V testamente napísanom 30.1.1826 všetko svoje imanie odkázal neteriam – K. Lehotskej a J. Machulovej. V závete sa okrem iného píše: „Takže dokumenta a pisma familie, stribro, praetiosa a bibliotheka zustavaju u panovnika statku s mem residentionalskem dome... kteru ja sem skrze mu mirnost, pracu a drahymi nakladkami nadobudnul. Tedy ufam, že toto moji succesorovia jako ten najprednejší klenot važiti a zdržovati budu.“ Dedičky sa však začali o dedičstvo súdiť; tri desaťročia trvajúce spory a platenie súdnych trov ho napokon takmer celé pohltilo. V druhej polovici 19. stor. prešiel zvyšok majetku po Lipskom na deti po gelnickom lekárnikovi Michalovi Seldenreichovi. Od roku 1867 sú jeho vlastníkmi Seldenreichove siroty, ktoré si medzičasom zmenili priezvisko na Zsolnay. Posledná príslušníčka tohto rodu A. Zsolnayová, vydatá za statkára Hofmana a jej dcéra Zuzana, vydatá Maxoňová, boli poslednými dedičmi zvyškov Lipského knižnice pred jej odovzdaním do Trenčianskeho múzea; malá časť pozostalosti je pravdepodobne uložená v Národnom múzeu v Budapešti.
J. Lipský v služobnom styku a v oficiálnych dokumentoch používal nemčinu a latinčinu (podpisoval sa drobným písmom ako Joannes Lipszky de Szedlicsna, J. v. Lipszky, J. Lipszky m.p. a pod.), ale už v rodinnom prostredí získal slovenské povedomie. Veď i jeho otec napísal vlastný životopis a rodokmeň po slovensky. Lipský písal svoju súkromnú korešpondenciu tiež zväčša po slovensky a v rodnom jazyku sú i jeho pamäti a testament.
Literatúra:
Prikryl, Ľ. V. 1977. Vývoj mapového zobrazovania Slovenska. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 1977. 481 s.
Prikryl, Ľ. V. 1982. Slovensko na starých mapách. 1. vyd. Martin : Osveta, 1982. 176 s.
Šišmiš, M. 1991a. O pôvode slovenského kartografa Jána Lipského zo Sedličnej. In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce : SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 5-11.
Šišmiš, M. 1991b. O osudoch knižnice kartografa a vojenského odborníka Jána Lipského zo Sedličnej. In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce : SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 21-25.
(Na tento příspěvek navazuje: Prvá moderná mapa Uhorska Jána Lipského zo Sedličnej)