(zdroj: www.zs.trencianskestankovce.sk)
Prvá moderná mapa Uhorska Jána Lipského zo Sedličnej
Peter Chrastina
(Navazuje na příspěvek: Ján Lipský – život vojenského kartografa zo Sedličnej))
Bádatelia zaoberajúci sa životom a dielom J. Lipského nepoznajú presný začiatok prác na mape Uhorska. Medzníkom sa zdá byť r. 1795, pričom treba poznamenať, že prvé kroky k jej koncipovaniu podnikol o niečo skôr.
Po podpise mieru s Turkami vo Svistove roku 1791 bol Lipský prevelený do mierových posádok v Haliči a v Bukovine. Tu sa pripravoval napísať väčšiu štúdiu vojenského charakteru. Táto mala byť doplnená o mapovú prílohu, vypracovanú na základe kartografického materiálu Lipským systematicky zhromažďovaného z územia celého Uhorska. Svoje plány však musel prerušiť už v roku 1792, kedy vypukla vojna s Francúzskom.
Všetko sa zmenilo po príchode J. Lipského do pluku baróna S. Vécseyho. Tu sa opäť stretol so známym generálom A. von Neuom. Bývalý veliteľ ho presvedčoval, aby sa neuspokojil iba so zhotovením mapy ako prílohy k zamýšľanej knihe; mal vypracovať samostatné kartografické dielo. Pravdepodobne v tom čase A. von Neu a S. Vécsey predstavili Lipského veľkému nadšencovi pre vedu, uhorskému palatínovi arcivojvodovi Jozefovi, ktorého vrelý záujem mal rozhodujúci vplyv na osud pripravovaného diela.
Pri Vécseyho husárskom pluku využíval Lipský takmer všetok svoj voľný čas na to, aby zhotovil úplnú mapu Uhorska. K jej koncipovaniu bolo potrebné získať vhodné podklady, čo nebolo jednoduché. Hoci bol dôstojníkom, na mape pracoval ako fyzická osoba; je iba samozrejmé, že v dôsledku tejto skutočnosti nemal prístup ku všetkým potrebným dátam. Napriek tomu našiel dostatok vplyvných osobností, ktoré mu podali pomocnú ruku – vydanie mapy Uhorska sa stalo verejnou záležitosťou. Určitým negatívom pre Lipského bola skutočnosť, že sa musel zaobísť bez vlastných výsledkov vojenského mapovania.
Roku 1797 bol Lipský na priamy rozkaz arcikniežaťa Karola prevelený do Pešti na dobu potrebnú až do ukončenia prác na jeho mape. V prvej fáze tu Lipský kompletizuje nadobudnutý materiál, dopĺňa ho o kartografické výstupy zo zbierkových fondov Uhorskej komory (napr. mapy majetkov a panstiev, podrobná mapa Marmarošskej stolice) a Kráľovskej miestodržiteľskej rady (mapy uhorských stolíc). V poslednej z daných inštitúcií taktiež získal veľkú mapu Uhorska (autor A. von Neu), zhotovenú podľa výsledkov I. vojenského mapovania. Táto mapa mala značný prínos pre Lipským uvažované dielo aj vzhľadom na to, že znázorňovala dovtedy nemapované oblasti Uhorského kráľovstva. Prostredníctvom známeho L. J. von Schedia (1768 – 1847) získal aj mapy z archívu grófa G. Festeticha (1755 – 1819) v Késthelyi. Vyžiadal si dokonca aj materiál zozbieraný D. Görögom (1760 – 1833), ktorý ho plánoval perspektívne použiť vo svojom atlase. D. Görög mu dotknutý materiál vydal až na zákrok palatína Jozefa; tento neštandardný postup však Lipského natoľko urazil, že mienil odstúpiť od vydania pripravovaného atlasu.
J. Lipský zozbieral takmer tisíc podrobných náčrtkov a máp neraz problematického charakteru. Typickou bola napr. nejednotnosť mierky, spôsob zobrazovania a mapovania v náväznosti na otáznu spoľahlivosť prezentovaných podkladov. Všetky vyššie uvedené nedostatky musel Lipský korigovať. Nakoniec mu ostalo vari to najťažšie – skĺbiť roztrúsené detaily do jednej mapy a na to potreboval sieť pevných bodov.
Ešte predtým však Lipský zostavil náčrty jednotlivých stolíc Uhorska. Prílohou mapy mal byť i rozsiahly register (v abecednom poradí zostavené názvy obcí, kót, vodných tokov, rybníkov, polí, mlynov, manufaktúr a pod.), spracovaný taktiež podľa jednotlivých stolíc. Ešte roku 1799 sa Lipský obrátil na Kráľovskú miestodržiteľskú radu s požiadavkou, aby predmetné náčrty spolu s príslušnými registrami doručili stoličným úradom na korekciu. Vzhľadom na jeho styky s palatínom mu táto inštitúcia vyhovela a stoliční zememerači sa okamžite pustili do práce. Aparát verejnej správy sa však hýbal pomaly a pripomienkovaný materiál sa od stoličných úradov vrátil až po troch rokoch. Nepružnosť štátnej administratívy však nemala veľmi negatívny vplyv na celkový priebeh prác na mape Uhorska. Toto obdobie Lipský využil na spracovanie matematickej stránky svojho diela.
Inšpirátorom a poradcom pri tvorbe mapy Uhorska bol matematik, zakladateľ a riaditeľ hvezdárne v Gothe v Nemecku, bratislavský rodák F. X. Freiherr von Zach (1754 – 1832). Odporučil Lipskému použitie dnes už nepoužívanej, ale vtedy aktuálnej mapovej projekcie Angličana P. Murdocha (- 1774). Autorom tohto zobrazenia bol holandský kartograf G. Marcator (1512 – 1594). Roku 1754 ho použil pre zostrojenie mapy Ruska petrohradský astronóm francúzskeho pôvodu J. N. de l´Isle (1688 – 1768), po ktorom dostala i pomenovanie. Je to kužeľová projekcia; priemetová kužeľová plocha pretína zemeguľu dvomi rovnobežkami. Je rovnakodĺžková, pričom verne zobrazuje poludníky i obe prienikové rovnobežky. P. Murdoch sa ju snažil upraviť tak, aby dosiahol jej menšie skreslenie, čo sa mu však nepodarilo.
Lipského mapa Uhorska je prvou mapou tejto krajiny, pri ktorej poznáme projekciu (t.j. zobrazenie). Prienikovými rovnobežkami sa stali 40o a 50o severnej šírky, stredná mala hodnotu 47o. Základným (stredným) poludníkom sa stal meridián ostrova Ferro (Hierro) 30o 10´ východnej dĺžky situovaný západne od Greewnicha.
V tomto období už bola známa metóda triangulácie, ale Lipský nemal možnosť využiť jej prednosti. Bola veľmi nákladná, a existujúca trigoniometrická sieť nepokrývala celú plochu Uhorska. Rozhodol sa preto pre astronomické určovanie geografických súradníc vybraných miest. Keďže body, ktorých polohy boli astronomickým pozorovaním, tvorili podkladovú sieť mapy, kládol Lipský dôraz na presné určenie polohopisu. Použil polohy hvezdární, založených Maximiliánom Rudolfom Hellom (1720 – 1792) v Trnave, Jágri, Budíne, Kluži, ako i hvezdárne v Albe Julii, ktorej zakladateľ I. Báthányi (1741 – 1798) bol sedmohradským biskupom. Na tieto údaje nadväzovali zistenia o geografickej polohe ďalších lokalít v rámci vtedajšieho Uhorska, ktoré boli vypracované bádateľmi formátu M. R. Hella, S. Mikovíniho, J. Liesganiga, J. Barcelliniho v predchádzajúcich desaťročiach. Okrem uvedených mal Lipský k dispozícii ešte dáta od neznámych autorov s problematickou spoľahlivosťou (pri niektorých dosahovala chyba až 20´).
Lipský vedel, že k vypracovaniu mapy bude potrebovať hustú sieť bodov s presne stanovenou polohou, na čo mu vyššie uvedené údaje nestačili. Preto požiadal o pomoc popredných astronómov, ktorí jeho požiadavke nevyhoveli. Opäť mu pomohol palatín Jozef, na intervenciu ktorého bola vypravená astronomická expedícia. Financoval ju štát a jej úlohou bolo určenie presnej polohy konkrétnych bodov astronomickými meraniami. Najviac potreboval Lipský určiť body na obvode zobrazovaného územia.
Expedíciu vybavenú Dallonovým teleskopom, hodinami a kvadrantom viedol chorvátsky astronóm M. D. Bogdaniċ (1762 – 1802) adjunkt (asistent) budínskej hvezdárne. Materiál potrebný na pozorovania sa viezol na dvoch vozoch; tieto zároveň slúžili na prepravu troch členov expedície, ktorá sa začala 16. decembra 1798. Do Budína sa Bogdaniċ vrátil až po viac ako dvoch rokoch s podlomeným zdravím. Vzhľadom k nevhodným poveternostným podmienkam neboli výsledky výpravy presvedčivé; svoju úlohu zohrali aj nepredvídateľné situácie. Napr. v Karlobagu v Chorvátsku pripisovali poverčiví obyvatelia neobvyklú trojdňovú hmlu záhadnému cudzincovi, a tak len niekoľko rozumnejších osôb ochránilo Bogdaniċa pred bitkou. Pre tieto a iné príčiny nemohol určiť všetky požadované súradnice. Lipský pokladal za najväčší nedostatok to, že neurčil polohu Petrovaradína; túto lokalitu (spoločne s Budínom) totiž chcel použiť ako hlavný východiskový bod svojej mapy. Žiadal preto opakovanie expedície. Bogdaniċ odmietal a hovoril o nevhodnom počasí. Lipský však argumentoval situáciou vo Francúzsku a v Dánsku, kde sa dosahujú dobré výsledky pri astronomickom určovaní polohopisu aj napriek horším poveternostným podmienkam.
Opäť zasiahol palatín Jozef a výprava sa mala vydať na cestu, aby získala chýbajúce údaje. Verejnosť sa tiež začala zaujímať o danú vec, veď zhotovenie čo najpresnejšej mapy Uhorska sa stalo priam národnou udalosťou. Všeobecné nadšenie prilákalo mecenášov vedy, ktorí prispeli buď zaobstaraním nových prístrojov, alebo podporili expedíciu finančnými prostriedkami. Druhá etapa sa mala začať vo februári 1802, ale M. D. Bogdaniċ ochorel na tuberkulózu, ktorej onedlho podľahol. Vedenie výpravy prevzal osobne J. Lipský. Hlavným cieľom bolo určenie poludníka Petrovaradína. Neskôr sa na verejnosti pertraktovali pochybnosti, či Lipský skutočne realizoval tieto pozorovania, alebo či nezískal výsledky iba výpočtom. Vo svojej korešpondencii vedenej s F. X. von Zachom (1754 – 1832), sa však zmieňuje o tom, že po Bogdaniċovej smrti vykonával astronomické pozorovania.
Astronomických operácií pre potreby Lipského práce sa nepriamo zúčastnil i J. U. Seetzen (1767 – 1811), ktorý v službách ruskej cárskej komory realizoval pozorovania aj v strednej Európe. Z jeho výsledkov potom vypočítali polohopis niektorých bodov F. X. von Zach a J. Pasquich. Tieto dáta však Lipský dostal s oneskorením a preto mohol použiť iba časť z nich (obr. vľavo).
Po skončení výpočtov a zhotovení kostry mapy, prišiel rad na zakresľovanie detailov podľa pripomienkovaných stoličných náčrtov. Tento krok predstavoval poslednú fázu prác na mape.
Oproti iným kartografickým dielam prednosť jeho mapy spočívala nielen v bohatom topografickom obsahu, ale hlavne v jej presnosti. Napriek týmto pozitívam sa J. Lipský musel postarať aj o vlastné vydanie predmetnej mapy. V roku 1803 a 1804 uverejnil ponuky na subskripciu. Pritom oznámil, že jednotlivé mapové listy budú vychádzať od mája 1804 v štvormesačných intervaloch. Prvé štyri listy Mappy generalis regni Hungariae boli dokončené na jar 1803 a prostredníctvom Kráľovskej miestodržiteľskej rady ich predložil panovníkovi so žiadosťou o udelenie koncesie. Po vyjadrení Hlavnej vojenskej rady povolenie vydala Kráľovská kancelária.
Po ryteckých a tlačiarenských prácach sa prvý mapový list dostal na trh v lete 1804; o serióznosti a odborných kvalitách autora svedčí aj zachovanie periodicity vydávania ďalších listov v štvormesačných intervaloch. Posledný z dvanástich listov (vlastnú mapu tvorí deväť listov) však dokončili až roku 1808 (po vyliečení zo zranenia v bitke u Slavkova). Okrem mapy v mierke 1 : 469 472 vydal J. Lipský aj register pod názvom Repertorium. Vyšiel tlačou roku 1808 a obsahoval temer 33 000 hesiel.
Veľký odborný i komerčný úspech mapy s rozmermi 208 x 158 cm (obr. hore) sa prejavil viacerými spôsobmi; jedno z hodnotení pochádza od generála Armanda, markíza de Caulaincourta, vojvodu z Vicenzy, Napoleonovho vrchného štolbu: „...jeho Veličenstvo mapu s obľubou využíva...“
|
|
|---|
Epilóg: toto nepochybne zaujímavé kartografické dielo prednedávnom vyšlo v elektronickej podobe v maďarskom vydavateľstve ARCANUM.
Literatúra:
Prikryl, Ľ. V. 1977. Vývoj mapového zobrazovania Slovenska. 1. vyd. Bratislava : VEDA, 1977. 481 s.
Prikryl, Ľ. V. 1982. Slovensko na starých mapách. 1. vyd. Martin : Osveta, 1982. 176 s.
Prikryl, Ľ. V. 1991. Život a dielo Jána Lipského. In: Spomienka na kartografa Jána Lipského : Zborník z rovnomenného seminára k 225. výročiu narodenia. Hrnčiar, D. red. Bratislava; Trenčianske Stankovce: SÚGaK; ObÚ; Pobočka Slov. spol. geodetov a kartografov pri SÚGaK, 1991, s. 12-20.